Peru

Na Machu Picchu (MP) sme si vybrali organizovaný 4 dňový trek, ktorý mal trochu bohatší program ako len samé šlapanie. Prvý deň nás mikrobusom vyviezli na 4000m kopec. Každý dostal bicykel, všetky chrániče, ktoré existujú a po krátkej inštruktáži začal zjazd po serpentínach asi na úroveň 2000m. Ja som tento 3-hodinový zjazd vynechal kvôli šróbovanej ruke. Asi som dobre spravil, lebo na konci sa všetci napriek super zážitku sťažovali na vyklepané zápästia. Jedna baba vyskúšala aj tvrdosť chráničov. Šofér jej naznačoval, aby spomalila pri prechádzaní malého potôčika, no ona to pochopila, že má zastaviť. Kombinácia kotúčových bŕzd a štrku na ceste sa inak ako preletením cez riadítka nemohla skončiť. Nič sa jej našťastie nestalo a po zjazde sme sa ubytovali v malej, pred turistami ukrytej, dedinke Santa Maria. Večer som sa so sprievodcom prešiel malým pralesom za dedinou. Našli sme pár popadaných pomarančov, ktoré síce neboli ešte úplne zrelé, no voňali krajšie ako všetky pomaranče z našich supermarketov dokopy.

Nasledoval čisto turistický deň. Pred vstupom na pôvodný inkský chodník, nám sprievodca na tvár namaľoval rôzne ornamenty, aby sme boli ako praví inkovia. Po ceste sme často zastavovali u domácich, kde nám vysvetľoval spôsob ich života. Tiež sme sa dozvedeli, že Peru za posledné roky obralo Kolumbiu o titul najväčšieho vývozcu kokaínu. V pralese sme ďalej zistili, že okrem klasického spôsobu na prekonanie rieky - mostu, existuje aj omnoho zábavnejší spôsob - malá lanovka. Večer sme mali oddych v horúcich prameňoch uprostred pralesa a noc sme strávili v neďalekom mestečku.

Ďalší deň začínal opäť trochu akčne, so zip-line. Nad roklinou je natiahnuté lano, na ktoté nás pripli a pustili na druhú stranu. Najväčšia zábava bola jazda dolu hlavou a najmenšia, keď sme zastali pár metrov pred cieľom a museli sa k nemu preručkovať. Na záver nás čakal ešte vysutý, dosť rozhojdaný most a ďalší super zážitok bol za nami. Poobede sme sa popri železnici presunuli do Aguas Calientes, dediny, z ktorej sa vyráža na MP. Na konci tohto dňa bolo vyhlásenie víťaza v súťaži Najväčší obľúbenec moskytov. Súťaž s prehľadom vyhral Yegon so svojimi lýtkami, ktorý predchádzajúci deň chodil v kraťasoch. Počas celého treku sme mali zabezpečené stravovanie v rôznych reštauráciach s výborným jedlom a tento večer sme navyše ochutnali aj slávne Pisco Sour.

Na MP sme vyrazali skoro ráno. O 5-tej otvorili dolnú bránu a nasledoval asi hodinový výstup po schodoch k hlavnej bráne. Mne napadol super nápad, že to vyšlapem ako sa vraví "unbroken". Hore som vyšiel úplne mokrý a pochopil som, že aj merino má isté hranice. Hornú bránu otvárajú o 6-tej, tesne pred východom slnka. Ráno tam býva okolo 300 ľudí a celkovo za deň navštívi MP asi 2500 ľudí. Bál som sa, že to bude ako v nákupnom centre, ale nebolo. MP je tak veľké, že každá skupina si našla svoje miesto a každý si v kľude vychutnal východ slnka. Počas 2-hodinovej prehliadky, nám sprievodca poukazoval väčšinu budov a ich dokonale opracované kamene, medzi ktoré sa fakt nezmestí ani špendlík. Takto si dali záležať ale len na chrámoch pre bohov, svoje bežné príbytky trošku "odflákli". Po rozchode sme sa rozhodli pre výstup na najvyšší kopec, po ktorom toto zabudnuté mesto dostalo meno – Machu Picchu Mountain. Znamenalo to síce ďalších 90 minút šlapať po schodoch hore, no stálo to zato mať jeden zo siedmych divov sveta ako na dlani, paráda. Večer, po zostupe a s trochu roztrasenými nohami po celom dni, sme sa odviezli vlakom späť do Cusca.

Z Cusca sme sa diaľkovým autobusom vybrali k jazeru Titicaca. Diaľkové autobusy sú v porovnaní s MHD niečo ako Lima v porovnaní s Cuzcom. Majú dve poschodia a sedačky občas také široké, že sa zmestia len tri vedľa seba. Sedadlo sa dá sklopiť takmer do vodorovnej polohy a preto sme sa vždy snažili presúvať nočným autobusom. Dobre sme sa vyspali a ušetrili sme aj čas.

Jazero Titicaca je najvyššie položené splavné jazero na svete (vo výške cca 3800m). Po menšom incidente s upchatým záchodom na hoteli (ktorý nebol jediný) sme vyrazili výletnou loďou na jazero. Prvá zastávka bola pri plávajúcich ostrovoch Uros. Vytvorila ich civilizácia, ktorá sa chcela zachrániť pred Inkami a preto ušli na jazero. Na každom trstinovom ostrove je asi 10 trstinových domov a domorodci nám vysvetlili ako tieto ostrovy stavajú. Ponúkli nás aj ich špecialitou – trstinou. Elektrinu majú len zo solárnych panelov a okrem domčekov tu majú napríklad aj školu. Na záver nás ešte odviezli na trstinových loďkách a my sme vyrazili na ďalší ostrov. Tentokrát na normálny, kde sme mali výborný obed. Nočný autobus nás potom zobral do Arequipy.

V Arequipe je starý ženský kláštor, ktorý pripomína malé mesto. Farebné uličky spájajú malé izby, v ktorých bývali dievčatá väčšinou z bohatých rodín. Ak rodičia chceli dať dcéru do kláštora, tak ich to stálo nemalé peniaze. Po prehliadke sme rozmýšľali, ako stráviť nasledujúce dni. Yegon s Trikom sa rozhodli pre výstup na 6000m sopku Chachani. Yegonovi sa nakoniec podarilo výjsť na vrchol, no Triko sa s výškovou nemocou dostal len po základný tábor.

My sme sa kvôli Jankiným menším žalúdočným problémom rozhodli pre pozorovanie vtákov. Odviezli sme sa do mesta na pobreží, pri ktorom sa nachádza Národný park Lagunas de Mejia. Tento park je taký utajený, že ho nevedel nájsť ani taxikár. Cestou sa pýtal ľudí na ulici, že kde to je a aj tak nás vysadil asi 2km od vstupu. Nakoniec sme to našli a boli sme tam jediní turisti. Okrem nás tam boli už len stovky krásnych vtákov. Späť do najbližšieho mesta sme sa odviedli tzv. collectivom. Je to malý mikrobus, ktorý pozbiera ľudí pri ceste a za pár solov ich odvezie do mesta. Po návrate do Arequipy nás čakal nočný presun do mesta Paracas.

Za mestom Arequipa sme si všimli jednu zvlášnosť. Veľká časť púšte bola rozparcelovaná a na každom pozemku stála malá búda bez strechy. Neskôr nám vysvetlili, že to je výsledok jedného zákona. Ľudia si môžu vyčleniť neobývaný kus zeme a ak na ňom 10 rokov pracujú, tak dostanú list vlastníctva. Peruánci to však začali zneužívať. Organizované skupiny si rozdelia pôdu, postavia si tam búdy, v ktorých akože bývajú, raz za týždeň tam akože niečo spravia a po 10-tich rokoch dostanú listy vlastníctva. Potom prídu do mesta a požadujú dotiahnutie sietí a pod.

Pri meste Paracas sa nachádza polostrov, na ktorom je tiež národný park. Najväčším lákadlom pre turistov sú ale ostrovy Islas Balestas, nazývané aj Malé Galapágy. Ľoďou sme sa priplavili k ostrovom, na ktorých sú tisícky vtákov, kormoránov, tučniakov a tuleňov. Ostrovy raz za niekoľko rokov čistia a získané guano je známym hnojivom. V blízkosti ostrovov je dobré mať na hlave čiapku, lebo tam už mali pár guano-nehôd.

V ten istý deň sme chceli ísť autobusom do Limy. Prišli sme na stanicu, kde každú minútu prišiel dáky autobus. Všetky boli identické a žiadny nemal označené kam ide. V čase, keď mal odchádzať náš spoj, sa veľká skupina ľudí rozbehla k prázdnemu autobusu. Tak sme sa teda pridali. Sprievodkyňa nám skontrolovala lístky a pohodlne sme sa usadili. Až tak pohodlne, že sme hneď zaspali. Zobudil som sa asi o hodinu a zistil som, že sme v meste, ktoré je presne opačným smerom. Keď autobus zastal na stanici, opýtal som sa šoféra (mojou jednoduchou španielčinou "Lima?"), či predsa len náhodou nepokračuje do Limy. Šofér prikyvoval “Si, si, Lima, Lima.". No keď sme zostali poslední v autobuse, pozrel na nás a začal nás vyháňať, že si máme ísť kúpiť lístky na iný spoj. Išli sme k okienku, kde predávajú lístky, ukázali náš lístok, teta pozrela a hneď pochopila. Po 10 minútovom telefonáte nám nakoniec vytlačila nové lístky a posadila nás do správneho autobusu. Nové lístky sme neplatili, vraj si to ona vyreklamuje, lebo to bola ich chyba.

V Lime sme mali problém nájsť ulicu ubytovania. Taxikári tu namiesto navigácie používajú ľudí na ulici. Na hosteli sme sa nakoniec stretli s Yegonom a Trikom, no na ďalší deň sme sa opäť rozdelili. Ja, sestra a Triko sme mierili do Ánd a Yegon do amazonského pralesa.

Do Huarazu sme leteli najmenším lietadlom, aké som kedy videl. Celková kapacita bola 40 ľudí a vzadu bola klasická autobusová päťka. Po pristátí nás taxikár odviezol k hotelu a pri platení vznikla menšia hádka. Triko mu dal mincu (5 soles), taxikár si ju pozrel a začal vykrikovať “Falso, falso!!!". Triko sa nedal zastrašiť a po "F*ck you, call police!!!" taxikár radšej rezignoval. V Huaraze bolo tiež zaujímavé sledovať chlapov na námestí, ktorí sedeli za písacími strojmi a ľuďom prepisovali dáke dokumenty. Na druhý deň sme vyrazili na 4-dňový Santa Cruz Trek.

Najprv sme išli autom po kamenistej ceste cez nádhernú prírodu. Jazerá s azúrovou farbou a nad nimi 6000m kopce s ľadovcami. Okolo obeda sme dorazili do malej dedinky (rozumej 5 domov), začiatočného bodu treku. Tu sa k nám pridal jeden člen výpravy – perfektný havino s pracovným menom Doggy, ktorý nás sprevádzal celé 4 dni. Vraj to robí zakaždým, aby sa trochu najedol pri turistoch. Prvý deň sme mali krátky úsek a stanovali sme asi vo výške 3800m. Neveril som, že aj v takejto výške môžu byť moskyty. No ale asi môžu a toto miesto získalo absolútne prvenstvo v hustote moskytov na cm3. Na druhý deň sme prechádzali cez najvyšší bod celej trasy, cez 4800m sedlo. Trochu horšie sa dýchalo, ale inak sa išlo dobre. Večer nám nosiči postavili stan, v ktorom sa podávala večera. Tu som sa dozvedel, že naše školstvo má vážne nedostatky. Bola s nami japonka a pýtal som sa jej, že z ktorého ostrova je. Ona nechápavo pozerala a vysvetlila mi, že oni žiadne ostrovy nemajú, že oni sú len Japonsko.

Doggy ráno netrpezlivo kňučal pred stanom. Čakal kedy konečne vylezieme a budeme sa sním hrať. Doobeda sme mali výlet k ľadovcovému jazeru a potom sme začali zostupovať cez ľadovcové údolie. Toto bol najkrajší deň, prešli sme síce 27km, ale výhľady boli krásne. Trek sme ukončili na ďalší deň v dákej dedinke. Po túre sme sa najviac tešili na pizzu. Jedlo v Peru je síce fajn, ale už sme potrebovali dáku známu chuť. Odviezli sme sa späť do Limy, kde nám Yegon porozprával zážitky z pralesa a na ďalší deň sme leteli domov. Peru je krásna, rozmanitá krajina, v ktorej by sa určite dalo stráviť aj viac času ako naše tri týždne.