Nový Zéland

Po prílete na Zéland nás nečakali žiadni hobbiti ale opäť kontrola batožiny. Lepeňáky zostali u colníka v Austrálii a tak sme ňou bez väčších problémov prešli. Všetci okrem Trika. Colník ho proste naštval svojou aroganciou. Nechcel mu zopakovať otázku so zrozumiteľnejším prízvukom a preto začal Triko na každú otázku odpovedať "I don't know". "Čo budete robiť na Zélande?" - "I don't know." - "Koľko tu budete?" - "I don't know." - "Preletíte pol zemegule a neviete čo tu budete robiť?" - "I don't know." Pár takýchto odpovedí a na jeho colnom papieriku skončilo nemilosrdné S (zrejme ako Search). Niekoľko minút sme ho čakali pri východe, až nakoniec prišiel so smutným výrazom. "Cítim sa byť zneužitý. Všetko mi vyhádzali, ešte aj trenky."

Ubytovali sme sa v malom moteli neďaleko letiska. Predná stena našej izby bola presklená ako v americkom psycho-horore. Pred ňou sa objavila babka, ktorá vyzerala ako z perníkovej chalúpky a ponúkla nám, že nás ráno odvezie do požičovne áut. Takúto ponuku sme radi privítali a išli sme spokojne spať. Ráno nás už teta čakala a každému koho stretla rozprávala niečo ako: "DeFauDePleeeen." Yegon ako najväčší lingvista to po chvíli dekódoval na: "They found the plane". S pokojom v duši, že sa konečne našlo stratené malajzijské lietadlo, sme na Zélande strávili 3 týždne. Až v deň odchodu sme zistili, že to nebola tak celkom pravda. Vlastne to nebola vôbec pravda, ale podstatné bolo že nás teta odviezla do požičovne, zobrali sme karavan a vyrazili sme na náš road trip.

Angličtina na Zélande je mimochodom veľmi pekná. Namiesto E vždy hovoria I aj keby tým mali zmeniť význam slova: lift-hand side, hivy rain, do you hive a tint, ixcelent, on upper dick apod.

Prvou zastávkou boli jazerá Tekapo a Pukaki s kostolíkom Dobrého Pastiera. Odtiaľ sme sa presunuli do národného parku Mount Cook. Nachádza sa pod najvyšším vrchom Mt. Cookom, na ktorom trénoval aj Edmund Hillary. Prvú noc v karavane sme si vychutnali pod parádnou mliečnou dráhou a v celkom slušnej zime. Dokazovalo to jednak zamrznuté čelné sklo a tiež trochu ubolená sánka od drkotania.

Karavan mal v spacom režime dve podlažia. Spodná posteľ vznikla z lavíc na sedenie a na nej sa spalo výborne. Horná posteľ si vyžadovala istú dávku ohybnosti a hlavne mentálnej odolnosti voči stiesnenému priestoru. Dalo by sa to prirovnať k truhle, v ktorej bolo asi 50cm životného priestoru na výšku. Keď som tam prvý raz zaliezol, mal som pocit, že mi už len pátričky stačí dať do ruky a môžu začať hádzať hlinu. Našťastie nemám klaustrofóbiu. Keď som ale chcel ísť v noci na záchod, tak bolo takmer nemožné, aby som sa opäť zaparkoval do svojho spacáku. A tak som radšej v noci držal, štupľoval, uzloval a používal iné metódy, aby som vydržal do rána. Neskôr sme vyvinuli novú metódu. Do truhly sme zaliezli nohami. Pocit zo stiesneného priestoru bol menší, lebo sme mali hlavu nad kuchynkou, ale nároky na akrobatické zručnosti boli o niečo vyššie.

Ráno po mrazivej noci sme si spravili výlet k ľadovcovému jazeru, nad ktorým sa týči Mt. Cook. Po návrate sme sa vydali k mestu Queenstown, ktoré leží na brehu obrovského jazera. Mám pocit, že jazerá na južnom ostrove sa trochu minuli povolaniu, lebo vyzerajú skôr ako moria. Ráno sme si pozreli pár miest neďaleko Queenstownu, kde sa točil Pán Prsteňov a potom sme sa lanovkou vyviezli nad mesto. Tam som pochopil, prečo toto mesto označujú za najkrajšie na Zélande. Lepšiu polohu ako na brehu obrovského jazera uprostred krásnych hôr asi ani nemôže mať. Poobede sme vyrazili ďalej na juh smer Milford Sound (pre zmenu najkrajšie miesto na Zemi).

Cesta k Milford Sound je doslova "scenic route" cez hory. Prenocovali sme v poslednom možnom kempe asi hodinu od fjordu. Na ráno sme mali objednanú vyhliadkovú plavbu po fjorde. Milford Sound nás privítal hmlou, veľa sme toho nevideli a teda nevieme objektívne zhodnotiť, či je to fakt najkrajšie miesto na Zemi. Záhadou rovnako zostáva prečo sa tento fjord vyhĺbený ľadovcom volá Sound (pozn.red. zátoka vyhĺbená riekou). Cestou spať sme sa zastavili ešte na pár miestach: Key Summit, vodopády v pralese a Mirror Lakes. To sú jazerá, ktoré majú zvláštnu schopnosť zrkadliť krásu okolitej prírody. Takáto vlastnosť je iným jazerám dosť cudzia, tak si tento názov právom zaslúžia. Večer sme zaparkovali v Te Anau, z ktorého sme mali ráno vyraziť na 4 dňový Kepler track. Predpoveď počasia nevyzerala dobre, 4 dni ľahkého až mierne silného dažďa. Našťastie nehlásili hivy rain.

Z krásneho sna ma vytrhli otrasy karavanu. Čo sa deje? Zemetrasenie? Super, další zážitok do zbierky. V skutočnosti to ale boli Yegon s Trikom, ktorí sa nás snažili zobudiť a dobre sa na tom vonku bavili. V kempe si zobrali na noc chatku a večer sme sa dohodli, že si budík nedávame = spíme kým sa nezobudíme. A tak sme to so sestrou poctivo plnili do pol 10. Počasie bolo zamračené, ale nepršalo a tak sa mohol začať Kepler track.

Takmer celý prvý deň sme išli cez prales. Paprade, alebo skôr paparaďostromy, tu majú aj 2 – 3 metre. Ku koncu sa prales začal meniť na rozprávkový les, v ktorom boli stromy obrastené zvláštnymi bielymi fúzami. Asi po 4 hodinách sme vyšli na hrebeň a pred nami sa otvorili nikde nekončiace zélandské hory, pod ktorými sa rozprestierali rovnako nikde nekončiace jazerá. Asi po hodinovej prechádzke po hrebeni sme prišli k horskej chate.

Na týchto chatách máva ranger večer bezpečnostný briefing, na ktorom hovorí čo treba robiť v prípade požiaru. Nikdy to ale nezostalo iba pri tomto poučení a vždy sa z toho stal hodinový kultúrny program, pri ktorom sme se riadne nasmiali.

Ráno po raňajkách prišli k chate papagáje Kea a nezostali nič dlžné svojej povesti kazisvetov. Majú v očiach taký zvláštny výraz – výraz detí, ktoré sa chystajú rozobrať svoju novú hračku. Lietali sem a tam a hľadali čo by mohli odtrhnúť, pokaziť poprípade aj zničiť. Sú veľmi inteligentní, dokážu si otvoriť zips na ruksaku a potom veľmi jemne preskúmajú jeho obsah.

Tento deň nás čakal najkrajší úsek celého tracku – prechod hrebeňom. Predpoveď počasia našťastie nevyšla a z krásnych výhľadov sa vďaka slnku stali priam gýčové. Večer sme prišli do ďalšej chaty, v ktorej sme opäť mali kultúrny program. Pozerali sme ešte do mapy a rozhodli sme sa, že upravíme náš plán. Nasledujúce 2 dni sme mali šlapať cez prales. Za poslednou chatou ale bola autobusová zastávka, z ktorej išiel autobus na miesto kde sme vyrážali. Nasledujúci deň sme preto potiahli až k nej a ušetrili sme tak posledný deň túry. Tomuto rozhodnutiu sa asi najviac potešili Yegonove nohy, ktoré počas túry tvrdo pracovali na dokázaní svojej teórie "Kde nie je koža, tam predsa nemôžu byť ani otlaky". Yegonovi potom ešte pár dni trvalo kým sa s touto teóriou vyrovnal.

Rozbieham sa. Snažím sa bežať, ale je to len pomalé drobčenie. Svah sa pomaly zvažuje. Cítim spätný ťah. Drobčím naprázdno vo vzduchu. Sadám si do veľkého vreca a potom si už len vychutnávam let nad krásnou zélandskou prírodou. Byť vtákom musí byť úžasné. Hlavne keď nemajú za chrbtom venezualčana, ktorý by s nimi robil škodoradostné vývrtky. Čas, ktorý sme ušetrili skrátením tracku, sme sa rozhodli využiť na tandemový paragliding v Queenstowne. Zážitok, na ktorý sa určite len tak nezabúda. A trochu tvrdšie pristátie utriaslo spomienku ešte hlbšie do pamäti.

Z Queenstownu sme pokračovali ďalej smerom na západné pobrežie. Jeden deň sme zostali pri jazere Wanaka a spravili sme si túru na Roys Peak. Výhľady boli ako inak ixcellent.

Cesta na západné pobrežie viedla cez územie, ktoré okupovali najobávanejšie stvorenia Zélandu. Malé, čierne, nevinne vyzerajúce mušky Sandflies. Ich nevinnosť sa však končí v okamihu, keď svojimi malými hlavičkami začnú myslieť na ďalšie generácie. A veru myslia na ne dosť často a pomerne intenzívne. Vtedy sa menia na malé, čierne a neskutočne krvilačné beštie. V húfoch sa vrhajú na bezbranných turistov, aby si z ich tela cucli trošku proteínov a mohli sa ďalej rozmnožovať. Domáci repelent, ktorý testoval Yegon, dokázal krotiť ich túžby asi 1 minútu. Repelent, ktorý sme si doniesli z Indonézie, a proti ktorému miestne komáre nemali šancu, vydržal asi 3x dlhšie. Prvý krát sme sa s nimi stretli ešte na juhu v horách, no tam ich bolo pomerne málo. Prvých pár dní po poštípaní sme mali len červené pupáky, ktoré nesvrbeli. Myslel som, že zélanďania preháňajú a ich sandflies sú nič v porovnaní s našimi komármi. Áno, mýlil som sa. Po pár dňoch pupáky začali svrbieť tak, že som zvažoval použitie mojej švajčiarskej rybičky. Fenistil mal podľa môjho optimistického odhadu nulový účinok, podľa pesimistického ešte o niečo horší. A tak nám zostávala jediná účinná metóda: škrabanie. A to nie len tak že pár dní, tie pupáky svrbeli skoro 2 týždne.

Cestou na sever južného ostrova boli viaceré miesta, ktoré stáli za pristavenie nášho karavanu. Videli sme jazero s Didymom (skoro sme ho prepásli, lebo sprievodca o ňom vôbec nič nepísal, a veru údiv nad Didymom trval pomerne dlho), Pancake rocks, tulene pri pobreží a ľadovce Fox Glacier a Franz Josef. Oba sa rapídne zmenšujú, tak som rád že som ich ešte stihol. Po dvoch dňoch sme dorazili do národného parku Nelson Lakes, ktorý je tvorený dvoma jazerami a okolitými horami. Našim cieľom bolo jazero Rotoiti. Yegon s Trikom si večer vyskúšali kajakovanie a ja som si s nimi chvíľu zaplával. Ráno sme vyrazili do národného parku Abel Tasman, ktorý je preslávený kajakovaním po mori. Dorazili sme tam poobede a objednali sme kombinovaný trip (kajak + pešia túra) na ďalší deň. Času bolo dosť, tak sme sa odviezli k tzv. Pupu springs. Sú to pramene, v ktorých je najčistejšia voda na svete. Je priehľadná až do hĺbky 60m. Myslím, že ostatné potoky na Zélande nemusia mať komplexy, všetky sú neskutočne čisté.

Ráno sme sa zobudili do nádherného dňa. Prešli sme si krátkou inštruktážou ako ovládať tú žltú, nie veľmi stabilne vyzerajúcu, laminátovú vec a hneď sme sa vylodili na spoznávanie krásneho pobrežného nár. parku. More bolo pokojné takže strach, že by som si musel aj prakticky vyskúšať lekciu "Vyslobodenie z prevráteného kajaku", pomaly upadal. Pádlovali sme popri niekoľkých plážach a nakoniec sme sa vydali k neďalekému ostrovčeku, na ktorom žije kolónia tuleňov. Mal som pocit, že je to ostrov zo seriálu Lost, lebo vydával jeden nekončiaci neprerušovaný tón. Po asi 3 hodinách kajakovania sme pristáli na pláži, inštruktorka nám pripravila obed a potom sme sa pešo vydali späť. Cesta viedla cez prales popri pobreží s viacerými zastávkami v krásnych zátokách. Cely deň patril k najkrajším zážitkom – najlepšia rozlúčka s južným ostrovom. Ráno sme v meste Picton nalodili karavan na trajekt a vydali sa za spoznávaním severného ostrova.

Severný ostrov nás, podobne ako južný, privítal dažďom. To ale nevadilo, aspoň sme si pozreli múzeum vo Wellingtone. Volá sa Te Papa a dali by sa v ňom stráviť aj 4 dni. Na ďalší deň sme chceli ísť na túru do Mordoru, takže pri všetkej veľkorysosti sme mu venovali iba pár hodín. Tongariro Crossing (miesto, kde natáčali Mordor) je jedna z najkrajších jednodňových túr na Zélande. My v to aspoň veríme, aj keď sa nám tam nepodarilo dostať. Na túto túru si treba objednať autobus, ktorý na konci zoberie turistov späť odkiaľ vyrážali. Prý deň, ktorý sme na to mali vyhradený, autobusy nechodili, lebo bolo zlé počasie. Predpoveď na ďalšie dni? Rovnaká. Nevadí. Ako alternatívu sme si vybrali kaňoning v jaskyni Waitomo. Obliekli nás do mokrých neoprénov, dali nám na hlavu helmy s čelovkami, do ruky nafukovacie kolesá a hurá do jaskyne. Niektoré úseky sme sa čápali po vode, niekde plavili na kolesách. Najkrajší bol úsek, kde sme robili hada. Všetci sme si posadali na kolesá, chytili sa za nohy, vypli čelovky a v úplnej tme a tichu sa plavili jaskyňou, ktorej strop bol ako posypaný malými tyrkysovými svetielkami. Krása.

Jaskyňa sa volá Wiatomo Glowworm Cave. Sprievodcovia nám vysvetlili, že názov Glowworm je len šikovný marketingový ťah a žiadne svetielkujúce chrobáčiky tam nežijú. Pravda je taká, že v jaskyni žijú len mušky, ktoré nakladú vajíčka. Z nich sa vyliahnu larvy a tie ... a tie proste vyserú fosforeskujúce hovno. Tento dômyselný produkt láka svojim svetlom iné mušky, ktoré si potom larvy chytia a zožerú. Treba uznať, že Glowworm Cave znie o niečo lepšie ako Luminous Shit Cave. Bez ohľadu na meno, plavenie sa touto obsratou jaskyňou bolo úchvatné.

Stále sme dúfali, že ten Mordor dáme niektorý z nasledujúcich dní, ale počasie nám neprialo. Ako ďalšiu atrakciu sme si vybrali maorský kultúrny večer. V maorskej dedine nás privítal náčelník a potom sme mali prehliadku dediny s názornými ukážkami bojového tréningu, spôsobu tetovania a bojového tanca Haka. Maori si vybrali pár "dobrovolníkov", ktorých sa to snažili naučiť. Snaha ale v istých prípadoch nestačí. Napríklad, keď sa niekto (a to nielen maor) snaží naučiť rytmické pohyby arytmického človeka. Miera úspechu, či skôr neúspechu závisí od štádia arytmie (pohybovej, nie srdcovej). A to je u mňa pomerne pokročilé. Yegon môj výkon zhodnotil "To si naschvál všetko robil opačne, aby si nechal ostatných vyniknúť?" Ale strašidelný výraz s vyplazeným jazykom mi v porovnaní s tancom išiel veľmi dobre. Potom nasledovalo pár tanečných a speváckych vystúpení a na koniec večera s tradičnými jedlami. Maori do zeme vykopú veľkú jamu, nahádžu do nej horúce kamene, na ne dajú koše s jedlom a prikryjú mokrými vrecami. Takto nám pripravili dobroty podávané formou švédskych stolov. Rýchlo sme pochopili, že dôležitá je stratégia, inak to nedopadne dobre. Povedali sme si, že z každého si zoberieme len 2 kúsky: 2 mrkvy, 2 bataty, 2 krevety apod. Bez tejto stratégie by sme skončili s plným tanierom. My sme narozdiel do toho skončili so strategicky plným tanierom. Hlavnou trhlinou našej stratégie sa ukázala byť neúplnosť vstupný dát. Kto mal vedieť, že na záver ešte príde dezert. Rovno dva. Čokoládový a dáky penový s pudingom a ovocím. Po prvom kole som cítil jemne nepríjemné prejedenie. Po vzájomnej výmene pohľadov s Yegonom sme opäť stáli pri stole s koláčikmi. Stratégia sa musí dodržiavať. Druhé kolo bolo fakt tažké a Yegon sa išiel von prejsť. Prišiel k nemu dáky chalan a po slovensky mu vraví "Do riti, a ty si odkiaľ?" Bol to dáky čech s originálnym spôsob zoznamovania. Ale späť k našej stratégii. Tvárou v tvár tím neskutočne dobrý koláčom jednoducho nemala šancu. A my tiež nie. Tretiemu kolu sa proste nedalo zabrániť.

Ďalší deň sme mali na pláne geotermálnu oblasť Wai-o-tapu. Vajcový smrad, bublajúce bahno, jazierka najrôznejších farieb. A gejzíria show. V hlavnej úlohe chemikália. V úlohe asistentky gejzír, ktorý krásne nechá vyniknúť schopnostiam chemikálie. Snáď je o túto asistentku lepšie postarané ako o jej praotca Islandského Gejzíra, ktorý po podobnej šou skončil na druhom svete.

Ako čerešničku programu sme si nechali Hobbiton. Najprv som myslel, že to bude iba taká umelá čerešňa, filmárska atrapa na ohúrenie turistov. A mal som pravdu. Až na to, že som z nej bol fakt ohúrený. Celý Hobbiton je postavený na obrovskej farme, kde nie je jediné elektrické vedenie. Všade navôkol sú pastviny so stádami oviec a kráv. Každý domček, každá záhradka je prepracovaná do najmenších detailov a vyzerá to, akoby si Hobbiti len práve niekam odbehli. Celú prehliadku dopĺňal sprievodca zaujímavosťami z natáčania. Ako z východu slnka museli filmári spraviť západ, alebo ako sa vysporiadali so stromom nad Bilbovým domom. Prvý problém bol, že do filmu Hobbit potrebovali o 60 rokov mladšiu verziu stromu, ktorý bol v Pánovi prsteňov. Ako vážnejší problém sa však ukázal fakt, že pôvodný strom z Pána prsteňov natáčanie neprežil. A tak vznikla najdrahšia rekvizita celého filmu - obrovský umelý strom. Prehliadku sme ukončili zázvorovým pivom v štýlovo zariadenej krčmičke a severný ostrov super zážitkom.