Japonsko

Malými lokálnymi vláčikmi sme sa presunuli do Japonských Álp. Vo vlaku sa nám prihovorili dve turistky. Stávalo sa to pomerne často. Každý, kto ovládal aspoň pár anglických slov, sa s nami hneď pustil do reči:
"Odkiaľ ste?"
"Zo Slovenska."
"Oooo, Československo, Smetana. A na ako dlho ste prišli?"
"Na 3 týždne."
Táto odpoveď ich vždy dosť zarazila, nakoľko oni majú za celý rok iba 6 dní dovolenky.

Turistky sa nás ďalej pýtali, že na ktorý kopec chceme vyliezť. Náš cieľ, vrch Karamatsu (2696m), zhodnotili: "Oooo, good, but not famous." Ubytovali sme sa v dedinke Hakuba, v ktorej sa konalo zjazdové lyžovanie počas olympiády Nagano 1998. Túto udalosť tu pripomínajú už len staré hrdzavé tabule na pouličnom osvetlení. Večer sme išli vyskúšať termálne kúpele onsen. Jeden bazén bol aj vonku, no obloha bola zatiahnutá a tak sme všade naokolo videli len malé kopčeky, podobné našim štiavnickým vrchom.

Ráno nám spolubývajúci z Taiwanu povedali, že sa blíži tajfún a že najbližšie tri dni bude asi pršať. Bolo síce zamračené, no zatiaľ bez dažďa a tak sme sa vydali na "not famous" vrch. Tromi lanovkami, ktoré idú asi vo výške 1,5m nad zemou, sme sa vyviezli na východzí bod túry. Kráčali sme v hmle cez krásne alpské lúky, kde každá rastlinka má tabuľku s pomenovaním, až sme dorazili k chate tesne pod vrcholom. Hmla na jednej strane hrebeňa sa zrazu roztrhla a uvideli sme nekonečné kopce Japonských Álp. Sú odlišné od tých našich, ale sú krásne a hlavne sme tu boli úplne sami. Ak bol toto výhľad z "not famous" kopca, tak by ma zaujímalo, ako to vyzerá na tých "famous". Po zostupe sme si vydrhli topánky pomocou rajbákov špeciálne na to určených, zbalili veci a s čistučkými topánkami nasadli na vlak.

V meste Matsumoto sme nevedeli nájsť naše ubytovanie. Po pár minútach sa pri nás zastavil pán, ktorý síce nevedel po anglicky, no o to ochotnejšie nám pomohol a zaviedol nás až k dverám hostelu. Takýto scenár sa zopakoval neskôr ešte niekoľkokrát, keď sme niečo nevedeli nájsť alebo chvíľu blúdili. Japonci sú milí, veľmi ochotní, no pri tom dosť zásadoví. Majú pomerne veľa pravidiel, ktoré treba dodržiavať, vďaka čomu tam všetko funguje bez najmenších problémov.

Tajfún sa vraj otočil niekam do mora a tak sme ďalší deň mohli vyraziť do najznámejšej turistickej oblasti v alpách, do Kamikochi. Sopka Yake (2455m) patrí v tejto oblasti asi medzi "famous" kopce. Výhľad na krásne kráterové jazero, ktoré pod chvíľou zakrývali sírne výpary, ako aj výhľad na okolité vrchy týčiace sa nad hmlou nás úplne dostal. Po zostupe sme sa ešte poprechádzali pri rieke Azusa s krištáľovo čistou vodou.

Cestou do Kjóta sme sa zastavili v dedine Tsumago. Leží na starobylej trase Nakasendo, ktorá voľakedy spájala Kjóto s Tokiom v celkovej dĺžke 534km. My sme si z nej prešli obnovený 8-kilometrový úsek medzi mestami Magome a Tsumago. Cesta má pútnický charakter a vedie aj cez lesy, v ktorých si treba zazvoniť na zvony, aby ste odplašili prípadne medvede.

Pri presune do Kjóta nás čakal ďalší zážitok, slávny Shinkansen. Každých 10 minút prifrčal na stanicu jeden futuristický vlak, behom dvoch minút ľudia vystúpili a nastúpili a odfrčal preč. Neskutočné divadlo, ktoré ma neprestalo fascinovať až do konca dovolenky. Tieto vlaky chodia okolo 300km/h a fungujú v Japonsku už 50 rokov. Všetky trate pre tieto vlaky museli vybudovať nanovo, nakoľko majú iný rozchod koľají a vedú väčšinou cez tunely alebo po mostoch. V cieľovej stanici zamestnanci pootáčajú sedadlá o 180 stupňov a vlak ide zase naspäť. Najväčšiu vlakovú chuťovku ale zatiaľ len pripravujú. Magnetické vlaky, ktoré budú spájať Tokio s Nagoyou a budú chodiť 600km/h.

Kjóto je asi najkrajšie turistické mesto v Japonsku. Neskutočné množstvo chrámov, ktoré sa nám po pár hodinách začali úplne zlievať. Niektoré sú priamo v meste, iné skryté v pokoji okolitých lesov. Strávili sme tu dva dni a bambusový les Arashiyama a nekonečný rad oranžových brán Fushimi Inari-taisha boli veľmi príjemným spestrením medzi chrámami. Za návštevu tiež stojí palác Nijo, v ktorom si je možné pozrieť typický minimalistický interiér s krásnymi maľbami na stenách.

Z Kjóta sme si spravili jednodňový výlet do neďaľekého mesta Nara, ktoré je známe jeleňmi a najväčšou drevenou stavbou na svete. Jelene tu považujú za posvätné zvieratá, takže tu voľne pobehujú, turisti ich kŕmia sušienkami a domáci s typickým pokojom neustále zametajú ich bobky. Sprevádzaní týmito zvieratkami sme sa dostali k chrámu Todai-ji, ktorý je považovaný za najväčší drevený chrám na svete a ukrýva obrovskú sochu Budhu. Vnútri si každý môže overiť či dosiahne osvietenie. V jednom tráme je diera rovnako veľká ako Budhova nosná dierka a kto sa ňou dokáže pretiahnuť, dosiahne osvietenie. Je tu z toho pomerne pekná zábavka a každý si to chce vyskúšať. Moje osvietenie je už takmer nezvratné. Jednak som sa prepchal cez tú dieru a vonku ma navyše očúral posvätný jeleň.

Po Kjóte nás čakala Osaka. Toto mesto je dosť priemyselné a pár krát sme tu videli ľudí, ktorí vyberali odpadkové koše. Najväčšou atrakciou je určite palác, v ktorom sa nachádza expozícia japonskej histórie a z ktorej je pekný výhľad. V meste sme si prvý krát dali suši z bežiaceho pásu. Netušili sme však, že si stačí odkladať tanieriky a podľa nich vypočítajú výslednú cenu. Pred nami bola dotyková obrazovka v japončine, cez ktorú sme sa snažili ponahadzovať všetky jedlá, ktoré sme mali. Toto však slúži len na objednávanie jedál, keď sa niekomu nechce čakať na bežiaci pás. Všetko, čo sme tam nahodili, nám preto po chvíli priniesol čašník. Keď sme mu už druhý krát povedali, že to sme už mali, tak nám naznačil nech sa toho radšej nechytáme.

Cestou do Hirošimi sme sa zastavili v paláci Himeji. Postavený bol v roku 1333 a je to jedna z najstarších zachovalých stavieb z japonského stredoveku.

Hirošima nás privítala dažďom. Bol to jediný deň, kedy nám pršalo a v tomto mesto to len umocnilo atmosféru. Mesto ako také je veľké, moderné a na nerozoznanie od iných miest. Tragickú históriu pripomína len park s pamätníkom, A-Bomb Dome a múzeum. A-Bomb Dome bola budova, na ktorou vo výške 600m vybuchla 6. augusta 1945 bomba Little Boy. Jej torzo zakonzervovali a je tichým mementom následkov atómovej bomby. Príbehy, fotky a veci pripomínajúce túto udalosť sa nachádzajú v neďalekom múzeu.

Japan Rail Pass, vďaka ktorému sme sa mohli dva týždne ľubovoľne voziť vlakmi, nám platil na aj na trajekt na ostrov Miyajima. Cesta trvá len 10 minút a už z diaľky sme videli poznávací znak ostrova, oranžovú bránu v mori. Vybehli sme si na horu Misen, ktorá má síce len 530m, no kvôli vysokej vlhkosti sme boli kompletne mokrí. Výhľad na záliv pri Hirošime a okolité more však stál za to. Po návrate do Hirošimy sme sa ešte zastavili v záhrade Shukkei-en, ktorá je vraj jedna z najkrajších.

Cestu na juh cez celé Japonsko sme zakončili na ostrove Yakushima, ktorý sa vďaka svojim pralesom dostal do svetového dedičstva Unesco. Dlhú štvorhodinovú plavbu sme dáko prečkali čítaním materiálov o ostrove a pozorovaním lietajúcich rýb, ktoré v kŕdľoch poletovali okolo našej lode. V brožúrke sme sa dočítali kopu užitočných informácií. Napríklad, že v pralese sa nesmie robiť veľká potreba len tak mirnix-dirnix za najbližším stromom. Na tento úkon sú tu špeciálne kadi-búdky, v ktorých si turista rozloží špeciálny sáčik a po naplnení ho zahodí do špeciálneho koša. Ďalšia dôležitá informácia bola o doprave, ktorá je na ostrove trochu komplikovaná. Autobusov tu chodí veľmi málo, takže každý výlet si treba naplánovať. Z lode sme preto utekali rovno na autobus, aby sme sa stihli dostať na pláž Inakahama. Je to krásna piesočná pláž s kopou malých bazénikov, ktoré vytvorili skaly pri pobreží. More bolo teplučké a tak sme sa tu oddychovali až do odchodu posledného večerného autobusu.

Ráno sme skoro vstali, aby sme stihli prvý autobus. Na tento deň sme mali naplánovaný trek cez prales. Prvý úsek vedie po starých železničných koľajniciach, ktoré sa v minulosti používali na zvážanie dreva. Ranné šero dodávalo tomuto magickému pralesu s tisícročnými cédrami neopakovateľnú atmosféru. Po pár hodinách sme dorazili k Wilson's Stump. Je to pozostatok niekoľko tisícročného cédra a je možné do neho vojsť ako do hobbitieho domčeka. Tento peň je taký obrovský, že sa do neho zmestí niekoľko ľudí naraz. Pokračovali sme ďalej a cieľom nášho treku bol najstarší céder na ostrove - Jomon Sugi. Je vysoký 25m, priemer kmeňa má 5m a jeho vek odborníci odhadujú od 2000 do 7000 rokov. Je to síce trošku široký interval, ale bolo nám to dosť jedno. Stáť pri strome, ktorý si tu v kľude rastie niekoľko tisíc rokov, bolo proste úžasné. Cestou späť sme sa ešte zastavili na skale Taiko-iwa, z ktorej je super výhľad na celý ostrov.

Ďalší deň sme už odchádzali z tohto krásneho ostrova, na ktorom by sa určite oplatilo stráviť aj viac času. Loď nám odchádzala až okolo obeda a tak sme využili ešte čas na kúpanie. Namiesto mora sme sa však išli schladiť do Yoggogawy. Je to malé jazierko s osviežujúcou vodou, ktoré vytvorila horská rieka.

Shinkansenom sme sa za cca 7 hodín dopravili z juhu späť do Tokia. Pred odletom sme si ešte stihli pozrieť obľúbenú oddychovú oblasť na hore Takao. Má síce len okolo 500m, no vedie sem lanovka aj zubačka a je tu kopu stánkov s lokálnymi dobrotami.

Na letisku sme chceli ešte minúť posledné yeny a tak sme sa išli najesť do sushi reštaurácie. Trošku sme ale neodhadli výšku prepitného a výsledný účet bol o 20 yenov (cca 20 centov) vyšší ako sme mali v peňaženke. Čašník zavolal vedúceho, ktorému som sa snažil vysvetliť, že sme nečakali také veľké prepitné a že jediné, čo nám zostalo, sú už iba eurá. Vedúci pozrel na mince v mojej dlani, zobral si 2 eurá a problém bol vyriešený.

Kultúra, história, architektúra, hory, príroda, technológie, jedlo, milí a ochotní ľudia. Japonsko ponúka kompletný balík zážitkov, aké si len turista môže priať. Krásna krajina, na ktorú budeme dlho spomínať.