Island

Ďalší deň nás čakalo malé mestečko Vík a obrovský útes, na ktorom sme videli aj pár papuchalkov, ktoré tu patria k veľkej pochúťke. Pokračovali sme ďalej po ringroad, ako sa zvykne nazývať okružná cesta okolo celého ostrova a stany sme si večer rozložili pod najväčším európskym ľadovcom Vatnajökull. Na druhý deň sme si objednali prechádzku po ľadovci. Objednával som to na svoje meno, ktoré teta zachytila asi trošku inak a tak vznikla moja nová prezývka Babol. Na ľadovci nám sprievodca vysvetloval techniku ako používať mačky a cepíny. Tiež sme sa dozvedeli, že ľadovec je miestami až 500m hrubý a že za deň sa posunie asi o 1m. Ďalšou zastávkou bolo ľadovcové jazero Jökulsárlón, ktoré sme si pozreli z paluby obojživelného vozidla.

Východnú časť ostrova sme prešli bez zastávky až k jazeru Mývatn na severe. Najprv sme sa zastavili pri geotermálnej oblasti Hverir, ktorú som si chcel nafotiť. Ako som sa hľadal ten správny uhol, tak som asi trochu zavadzal a za sebou som počul tiché slovenské hundranie, vyslovené s absolútnou istotou, že mu v cudzej krajine nikto nerozumie: “No čo, fotíš, či nefotíš, či čo robíš!". Tak som sa otočil a slušne som odpovedal: “Hej, fotím." Ďalej nasledovala sopka Krafla, ktorá slúži ako zdroj tepla pre elektráreň a geotermálna oblasť Leirhnjukur.

Pred odchodom na Island, som zisťoval ako je to tam s počasím a s nočnými teplotami. Jeden chalan, ktorý tam bol, mi povedal, že počasie tam je úplne v pohode. V noci je síce okolo 7C, ale že to je na pocit príjemnejších 7C ako u nás. Túto vetu som potom na tripe počúval takmer každý deň (hlavne teda ráno). Yegon ráno vyšiel zo stanu s oblečenými všetkymi tričkami, ktoré našiel a premrznutý mi hovorí: “Tu je fakt tých 7C úplne iných ako u nás. Týchto ich 7C je ako našich -7C." Časť posádky sa preto pri Mývatne rozhodla, že pár nocí strávi v teplých izbách hotela. Počasie bolo inak celkom fajn. Ak sa aj obšas objavil dažďový mrak, tak väčšinou tak rýchlo ako prišiel, tak rýchlo aj odišiel. S mrakmi sa dosť menila aj teplota, takže zhruba každých 10 minút sme sa buď obliekali alebo vyzliekali.

Prvý výlet sme v tejto oblasti podnikli do mesta Húsavík, z ktorého sme rýbarskym člnom vyrazili na more pozorovať veľryby. Mali sme štastie na tzv. Minke whale, ktorú sme hodnú chvílu naháňali. Celé to prebiehalo asi tak, že keď niekto zbadal jej plutvu, tak zakričal jej polohu: “Minke whale, 10 o'clock!". Kapitán otočil loď a pustil sa za ňou. Väčšinou, kým sme prišli na miesto, tak sa už ponorila do hĺbky, čo kapitán smutne komentoval: “Ooooo, deeep dive!". Okrem Minkyho sme videli aj kopu delfínov.

Cestou späť sme sa zastavili pri dvoch obrovských vodopádoch Selfoss a Dettifoss (najväčší prietok vody za sekundu v Európe).

Ďalšia výprava viedla do vnútrozemia k sopke Askja, pri ktorej trénovali americkí astronauti pred letom na Mesiac. Keď sme vystúpili z auta tak snežilo, no po chvíli sa vyjasnilo a teplota stúpla hádam o 10 stupňov. Askja má obrovský hlavný kráter a pri ňom je ešte jeden menší s teplou vodou. Zostupovalo sa k nemu pomerne strmým svahom, ale kúpanie v ňom patrilo k neopakovateľným zážitkom.

Pokračovali sme okolo vodopádu Godafoss ďalej na západ cez mesto Akureyri, za ktorým sa nám dáko nepodarilo nájsť kemp. Zohnali sme ale niečo omnoho lepšie - kultúrny dom, ktorý nám miestni v jednej dedinke ponúkli na prespanie. Ďalší deň sme zišli z hlavnej cesty a cez vnútrozemie sme sa pustili na juh ku gejzírom. Začalo husto pršat a povrch cesty bol blatový (nie šotolina ako všade inde), takže sem tam sa nám zadok auta snažil predbehnúť predok. Zastavili sme pri zopár termálnych prameňoch, pri vodopáde Gullfoss až sme sa dostali ku gejzírom. Praotec všetkých gejírov, sám veľký Geysir, je žiaľ pokazený. Vraj do neho islanďania ljali mydlovú vodu, aby podporili erupcie pri návšteve anglickej kráľovnej. Výsledok je taký, že dnes nemá žiadne erupcie. Menší Strokkur ho ale celkom slušne zastupuje. Strieka do výšky 20m, takže si ani neviem predstaviť, čo robil Geysir.

Kúsok od gejzírov sa nachádza Tingvellir - tektonický zlom, v ktorom sa posúvajú európska a americká zemská doska, vďaka čomu sa Island každý rok zväčší cca o 1cm. Na tomto mieste sídlil aj prvý parlament na svete.

Na konci tripu nám zostali 3 dni k dobru. Yegon niekde čítal, že vchod do stredu Zeme z Verneovky sa nachádza blízko sopky Snæfellsjökull. Ďalší cieľ bol teda jasný.

Zastavili sme sa na krásnej pláži s bielym pieskom, čo je na Islande rarita, lebo skoro všade je čierny - lávový. Veľkú časť poobedia sme strávili hľadaním ubytovania. Celý deň strašne fúkalo a bolo nám jasné, že stan v takom počasí nepostavíme. A ak by aj hej, tak sa ráno určite nezobudíme na tom istom mieste. Nakoniec sme našli celkom fajn hostel.

Zobudili sme sa do krásneho rána s čistou oblohou. Zastavili sme sa v turistickom centre, aby sme zistili, kde máme hľadať ten vchod do stredu Zeme. Teta nám vysvetlila, že podľa knihy je vchod na mieste, kde vrch Stapafell vrhá v určitú hodinu a v určitý deň tieň na Snæfellsjökull. Predpokladá sa, že by tam mohla byt nejaká bezodná diera. Nezabudla dodať, že tam nemáme liezť. Ukázala nám aspoň približne, kde ju máme hľadať a tak sme sa vydali na off-road cestu okolo sopky pokrytej krásnym ľadovcom. Do pátrania sme zapojili aj Helenu, no neúspešne. Na tom veľkom lávovom poli s kopou popadaných kameňov obrastených machom sa to jednoducho nedalo nájsť.

Ďalej sme sa pustili popri pobreží na západ. Obehli sme celý poloostrov so zopár zastávkami. Pozreli sme si jednu nomálnu jaskyňu, jednu morskú a tiež rybársku osadu Djúpalónsandur. V nej sme našli 4 kamene, ktorými sa merala sila rybárov. Boli to veľké okruhliaky, ktoré nebolo poriadne ako chytiť. Najľahší mal 23kg a kto dvihol len tento bol “babrák". Kto zvládol iba 50kg bol “slaboch", komu sa podaril 100kg bol “celkom silný" a kto pokoril aj 150kg bol “silák". My sme všetci skončili ako slabosi. Prespali sme v kempe, kde sme sa celý večer hrali s border koliou (okrem iného aj hajzelpapierový volejbal).

Cestou do Reykjaviku sme sa ešte zastavili pri najväčšom horúcom prameni Európy, odkiaľ vyviera 100 stupňová voda v množstve 200l za sekundu. Islanďania túto vodu vedú 60km dlhým potrubím k najbližším mestám a vykurujú ňou napríklad aj chodníky. Podmorským tunelom sme sa dostali do Reykjaviku. Posledný deň sme si pozreli mesto a celý trip sme zakončili kúpaním v Modrej lagúne.

Autá až na jeden defekt všetko parádne zvládli a podľa inštrukcií sme ich nechali nezamknuté na parkovisku pred letiskom. Island si nás absolútne získal a všetci sme ho opúšťali s jedinou túžbou - vrátiť sa!