Indonézia

Flores je omnoho chudobnejší ako Bali. Chudobné dedinky, domčeky a jednoduchí ľudia, ktorí sa prevažne živia farmárčením. Pristáli sme na miniatúrnom letisku v Labuan Bajo. Batožinu sme si vyzvyhli pri okienku podobne, ako si deti berú obedy v škole. Na letisku nás už čakal malý, usmiaty verbista John. John študoval teológiu na Slovensku. Počas štúdia sa spoznal s Máriom a pozval ho, aby ho raz prišiel pozrieť do Indonézie. Od vysviackej a Johnovho návratu domov ubehli 4 roky, a nastal čas, aby sme to pozvanie využili. John nás privítal perfektnou slovenčinou, zaspieval nám Slovenskú hymnu, V dolinách a keď začal rozprávať o Hedvige Malinovej a Slotovi, tak sme sa len nechápavo rehotali. Najprv nás zobral k sestričkám, ktoré nás pohostili výbornými vyprážanými banánmi a banánovymi chipsami. Človek by ani neveril na koľko spôsobov vedia pripraviť banány.

Na ďalší deň sme si dohodli plavbu do minulosti za veľkými prerastenými jaštericami – komodskými drakmi. Po pár hodinách plavby sme dorazili na ostrov Rinca. Zaplatili sme sprievodcu a vydali sme sa hľadať prehistorické jaštery. Najviac ich býva pri správcovských domoch, kde dostanú dáke jedlo. Tu len tak unudene ležia a spokojne oddychujú po dobrom jedle. Na ceste späť sme sa ešte zastavili na malom neznámom ostrove, s nádhernou zátokou a kopou koralov a rýb. Dokonca sme stretli aj Nema s celou rodinou. Bývajú v sasanke číslo 27.

Po návrate do prístavu nás už čakalo auto so šoférom a tak sme sa pomaly vydali na východ ostrova. Šoférovi sme dali pracovné meno Vinco. Svoju úlohu bral veľmi "zodpovedne" a vždy keď sme mali odchádzať, tak išiel do sprchy, na benzín, alebo dofúkať kolesá. Počas cesty stále trúbil a vodičák si asi robil v Európe, lebo ho ťahalo do pravého pruhu. Zákruty si nadbiehal ako keby jazdil na kamióne a keď išlo oproti auto, tak ho samozrejme vytrúbil. Mário sedel vedľa neho a trochu smrkal a kýchal, lebo bol prechladnutý. Vinca to strašne vytáčalo a stále vykrikoval “Firus, firus!!!". John nám vysvetlil, že to v preklade znamená vírus. A tak Mário dostal pracovné meno Romo Firus – Otec Vírus. Chudák Vinco ten firus nakoniec tiež dostal. Smrkal, neustále chriachaľ von oknom, oblieval sa dákou zelenou vodičkou a škaredo zazeral na Roma Firusa.

Cestu zo západu na východ práve prerábali. Na ten najhorší horský úsek sme sa dostali práve v noci keď pršalo a dážď začal naplavovať blato na cestu. Najprv sme čakali, kým sa podarí kamiónom vykorčulovať hore kopcom a potom sme mohli ísť my. Vinco sa rozbehol, no zadok auta nám začalo stáčať doľava, do hlbokej rokliny. Vinco v panike pridal, kolesá začali trochu zaberať, no keďže sme boli natočení, tak sme sa začali rútiť rovno do áut, ktoré čakali v pravom pruhu. Vinco vrtel volantom, no na blate to bolo úplne jedno. V poslednej chvíli sme zadným kolesom narazili do kopy kameňov, trochu nás vyrovnalo a len tak tak sme minuli tie autá. Vinco sa zmohol len na jediné “Jeeeeesus!!!".

John nás pozval do dedinky Mataloko na oslavu 25-teho výročia knažstva jedného verbistu. On vyrazil na motorke skôr, aby stihol povybavovať dáke veci a my sme mali prísť za ním. Sadli sme do auta a vychutnávali si kľukatú cestu cez kopce. Krásne výhľady na sopky nám kazilo len Vincovo trúbenie. Po chvíli sa k nemu pridal ešte ďalší zvuk, ktorý nás znepokojoval omnoho viac. Pri pravom zadnom kolese začalo niečo buchotať. Vinco to najprv neregistroval a rezal jednu zákrutu za druhou. Zvuk postupne zosilňoval, až si to všimol aj Vinco a trochu spomalil. Pár krát vybehol von pozrieť, čo to môže byť, no na nič neprišiel a tak sme pomaly išli ďalej. Nakoniec prišla silná rana nasledovaná Vincovým výkrikom “Jeeeeesus!!!". Vybehol prestrašený von, behal okolo auta najprv v smere hodinových ručičiek, potom opačne, no na nič neprišiel. Začínali sme sa obávať, či stihneme oslavu, tak sme išli pozrieť, čo to mohlo byť. Naše zistenie nás nepotešilo - odtrhnuté koleso. Viselo len na dvoch šróboch. Keď sme to ukázali Vincovi, zmohol sa len na “Jeeeeesus!!!". Naštastie išiel okolo prázdny mikrobus, ktorý nás zobral.

Oslavu sme nakoniec stihli a bol to pekný zážitok. Na začiatku bola omša, ktorú sprevádzali spevom a tancom domáci v tradičnom oblečení. Na konci John povedal do mikrofónu, že je veľmi rád, že tu má kamarátov zo Slovenska. V tom momente sme sa stali najväčšími celebritami. Všetci sa s nami chceli rozprávať a fotiť. Po omši nasledoval obed a nás pozvali medzi prvými a ako významných hostí nás usadili na pódium medzi ostatných kňazov. Po dobrom obede začala poriadna dedinská zábava. Na naše veľké prekvapenie nás poobede na parkovisku čakal Vinco s opraveným autom.

Do Johnovej dediny Detusoko neďaleko mesta Ende sme dorazili neskoro v noci. Tu sa Vincove dobrodružstvá žiaľ skončili. Vinco odišiel domov a my sme zostali na pár dní u Johnových rodičov. Bývajú v bambusovom domčeku s plechovou strechou a satelitom. Johnova sestra Esther nám varila samé dobroty (nasi goreng, mie goreng a rôzne banánové variácie). Druhá Johnova sestra od neho chcela, aby vybral dáke slovenské mená pre jej deti a tak sa volajú Malvína a Alena.

Ďalšie dni sme si pozreli dedinu, ryžové polia, termálne pramene a vybehli sme na východ slnka na sopku Kelimutu, ktorá má tri jazerá s tromi rôznymi farbami. Pôvodne bolo jedno červené, jedno modré a jedno biele. Časom sa ich farba mení a teraz sú dve modré a jedno čierne. Na záver sme s celou Johnovou rodinou išli do tradičnej dediny. Na Florese sú síce skoro všetci kresťania, no stále sú v nich pozostatky animizmu. Veria napr. rôznym magickým kameňom a veľmi si vážia svojich predkov, ktorým nosia obety a stavajú im domy. V tradičnej dedine má každá rodina jeden dom, ktorý je vlastne domom ich predkov. Celá rodina sa tu stretáva a prináša im obety. Domy sú postavené v tradičnom štýle. Celé sú z dreva, strechu majú z tŕstia a stoja na stračích nôžkach. Pred niekoľkými rokmi dedina vyhorela, a tak Johnov otec musel postaviť nový tradičný dom. Zrovna ho dokončili a nás pozvali, aby sme sa zúčastnili na jeho posvätení. Po obradoch sme my, vôbec ako prví, mali možnosť prespať v tomto novom dome. Bola to veľká pocta a aj zážitok, hlavne vďaka dvom otvoreným ohniskám vnútri. Zobudili sme sa do daždivého rána. Pre domácich bol dôvod jasný. Dáky turista sa včera dotkol posvätného kameňa, ktorý spôsobuje zlé počasie. Po týždni sme opúsťali Flores, ktorý sme vďaka Johnovi a jeho rodine mohli spoznať tak, ako sa to nepodarí mnohým turistom.

Všetci piati sme v Ende nasadli do jedného lietadla, no cieľ cesty sme nemali spoločný. Ja, sestra a Gabika sme mali namierené na Lombok s prestupom na Bali. Mário s Jankou leteli na západné pobrežie Floresu, kde zostali pár dní u sestričiek. Na letisku v Lomboku nás čakal šofér a zobral nás do Senaru, kde sa začína túra na sopku Rinjani (3726m). V cestovke nás privítal majiteľ, spravili nám drink a sprievodca nám vysvetlil, čo nás čaká nasledujúce dni. Gabika si všetko zapisovala do notesu a sprievodca si z nej robil srandu. “She is a journalist? She wants to write some blog?". Potom nás zaviezli do hotela, kde sme si dali dobrú večeru a išli sa baliť. Ja som okrem balenia ešte musel sušiť veci, lebo sa mi počas letu vyliala palmovica do batohu. Ráno sme si dali raňajky a potom za nami prišiel sprievodca s dvomi holanďanmi, ktorí boli tiež v našej skupine. Okrem sprievodcu sme mali troch nosičov, ktorí niesli všetky veci (stany, spacáky, vankúše, panvice, jedlo, pitnú vodu). Každý z nich mal asi 40kg náklad a na nohách len šlapky, potrhané ponožky, prípadne vôbec nič.

Prvý úsek treku viedol cez prales s celkom slušnou vlhkosťou. Potil som sa na ušiach, nose, mihalniciach, proste všade. Na obed všetky turistické oddiely (cca 80 ľudí) zastali na jednom mieste, a začalo sa vyvárať. Nosiči nasekali drevo, uvarili čaj, polievku a ako dezert nám dali ananás. Po obede sme pokračovali ďalej a asi po 8 hodnách sme dorazili na okraj krátera.

Na jednej strane bolo more, nad ktorým zapadalo slnko. Na druhej strane bol kráter a na jeho dne obrovské jazero s malým polostrovom v tvare malej sopky. Rozprávali sme so sprievodcom, čo nás čaká ďalšie dni. Jeho opis výstupu na sopku bol veľavravný “It's fucking hard to climb Rinjani". Večer, ako sme sa uložili do stanov, začal silný vietor, ktorý celú noc lomcoval stanom. Raňajky boli opäť výborne. Plný tanier toustov, ktoré sme ledva zjedli. Po poslednom súste sme sa so sestrou na seba víťazoslávne pozreli a vtedy pribehol natešený nosič so slovami “Second breakfast!" a podal nám tanier plný lievancov. Ako dezert bol samozrejme ananás. Po raňajkách sme zbehli dole k jazeru. Okolie jazera bolo jedno veľké smetisko, lebo indonézania sú zvyknutí hádzať všetko na zem. Sprievodcovia s nosičmi tu začali pripravovať obed a my sme sa zatiaľ okúpali v termálnych prameňoch.

Po obede sme sa vydriapali na opačná stranu krátera. Stanové mestečko sme mali asi 1000 výškových metrov pod vrcholom. Vietor bol túto noc ešte silnejší a celú noc som čakal, kedy konečne príde budíček o 2:00. Nosiči nám dali rýchle raňajky. O 3:00 sme zapli čelovky a ako svatojánske mušky sme sa vydali na Rinjani. Začiatok bol v pohode, no asi v polke začala lávová suť. V praxi to znamená jeden krok hore a dva dole. V kombinácii s tým silným vetrom sa to zmenilo na jeden krok hore a tri dole. Vo vetre sa zle dýchalo, každú chvílu som bol na štyroch a v hlave mi stále išla veta sprievodcu “It's fucking hard to climb Rinjani". Presne o 6:00 sme ju zdolali a odmenila sa nám krásnym východom slnka. V stanovom mestečku sme sa dozvedeli, že výstup skolil nášho sprievodcu. Mal vysokú teplotu a črevné problémy. Okrem toho ochorel aj jeden nosič, takže celý náklad museli znášať zvyšní dvaja. Zišli sme dole celí špinaví, kde nás už čakalo auto, ktoré nás odviezlo do prístavu.

Gili sú tri malé ostrovčeky, na ktorých nejazdia žiadne autá. My sme smerovali na najväčší z nich, na Gili Trawangan, ktorý nazývajú aj Party island. Prvý deň sme prešli celý ostrov dokola, ležali sme na pláži, zbierali koraly a z diaľky sa dívali na Rinjani. Tento ostrov je známy aj vďaka magic mashroom. Náš domáci nám rozprával vtipné príhody o nich. Tiež hovoril, že by chcel ísť študovať psychológiu, ale vraj by strašne málo zarobil, lebo v Indonézii nikto nemá depresie. Na ďalší deň nás čakalo šnorchlovanie.

Ráno sme nasadli na loď, odviezli nás doprostred mora, tam nás vysadili a loď spokojne odišla preč. Sprievodca s celou skupinou začal naháňať korytnačku. Chvílu som s nimi držal tempo, ale stále mi do okuliarov natekala voda, tak som si ich dal dole a začal som len plávať. To bolo pomalé a vo vlnách aj únavné, keďže nie som dobrý plavec. Po pár minútach som zhodnotil situáciu, naša skupina - ďaleko, pevnina – ďaleko, loď – ďaleko, koľko tak ešte vydržím šlapať vodu? Našťastie ma zbadali na lodi a začali na mňa kričať, že ma zoberú. Bol som zachránený a tešil som sa, že to mám za sebou. Aspoň chvílu. Na lodi mi dali druhý šnorchel, zobrali ma k skupine a opäť ma vyhodili do vody. Ostatní si to tam užívali, potápali, fotili sa a ja som len čakal kedy to konečne skončí. Ale nový šnorchel bol lepší a zbadal som aj jednu veľkú korytnačku. Šnorchlovanie som prežil a ďalší deň sme už opúšťali Gili. Rýchloloďou sme išli na Bali a odtiaľ sme leteli do Malajzie a domov.