Galapágy a Ekvádor

Po prelete späť na pevninu sme si spravili jednodňový výlet po meste Guayaquil. Autobusová doprava v juhoamerických mestách by mala byť zapísaná do Unesco. Chlapec, ktorý je zodpovedný za PR a výber cestovného, vytŕča cez predné dvere a vykrikuje cieľ jazdy. Ak niekto prejaví záujem o nastúpenie, alebo vystúpenie, tak šofér vždy ohľaduplne pribrzdí. Inak si to šinie cez miliónové mesto v štýle plyn-brzda. Neskôr sme zistili, že tu majú aj metro. V ich ponímaní to boli autobusy s vyhradenými pruhmi.

V meste sme si požičali bicykle a previezli sme sa po ostrove Santay. Je to chránená mangrovníkova oblasť, kde žije veľa vtákov. Tie sme síce nevideli, no pozreli sme si aspoň kajmany. Prehliadka centra bola pomerne únavná, keďže bolo teplo a vlhko a tak sme sa zmorení vrátili na ubytovanie. Čakal nás nočný presun do mestečka Baños. Jemné obavy z nočného cestovania vyvolané internetmi, ktoré píšu o zlodejoch batožiny, sa našťastie nepotvrdili. Počas celého cestovania Ekvádorom, pri ktorom sme využívali iba lokálne autobusy, sme nemali jediný problém a ani náznak situácie, kde by sa človek mohol cítiť nekonfortne.

Jemný dážď v Baños nás neodradil od cyklovýletu po Ruta de la Cascadas. Do nepriaznivého počasia sme sa vybavili farebnými igelitovými pršiplášťami a vydali sme sa po ceste obklopení horami ako z Jurského parku. Škoda, že na nás nevyskakovali dinosaury, ale nákladiaky, ktoré si to šinuli po kľukatej ceste niekam do Amazonky. Zastavili sme sa pri viacerých vodopádoch, no najlepší dojem zanechal samozrejme ten najväčší, Diablo. Vyšlapali sme až tesne k nemu, no naše nepriestrelné pršiplášte tu žiaľ utŕžili porážku. Jemná vodná triešť nás doslova pohltila a tak sme radšej išli na visutý most, z ktorého je najkrajší a najsuchší výhľad. Bikerskú cestu sme ukončili v malej reštaurácii, kde sa pán domáci ponúkol, že nás vyvezie späť na svojom nákladiaku. Pršat už síce prestalo, ale šlapať 20km späť hore kopcom sa nám už veru nechcelo.

Poobede nás čakala organizovaná prehliadka mesta. Autobusom Chiva sme sa vyviezli na kopec nad mesto. Pristavil sa pri nás jeden domáci. "Idete?" "Za koľko?" "10 dolárov." "Ok." Začal som s ním a s jeho kolegom šlapať hore schodmi a nechápal som, prečo sa tak smejú. Keď som sa zhora pozrel dole, tak mi trošku stiahlo riťku, čo domácich ešte viac pobavilo. Sadol som si na hojdačku a chalani ma začali priväzovať rôznymi, nie veľmi bezpečne vyzerajúcimi, lanami. "Un, dos, tres." A zrazu som sa s veľkým vrešťaním (sám som bol prekvapený, že viem takto zjapať) rútil dole ponad okraj rokliny. Po chvíli som dosiahol najvyšší bod, na okamih som zastal, pokochal som sa krásnym výhľadom na mesto, no hneď nasledoval spätný chod, ktorý mi vytlačil žalúdok niekde medzi mandle. Keď som si to pomaly začínal užívať, tak jeden z tých malých škodoradostníkov ma dakým spôsobom rozhojdal do strán. Po mne išiel ešte jeden nemec, ktorý sa mi vrieskaním celkom vyrovnal. Neskôr sa ma pýtal, či sa aj ja ešte stále trasiem. Potom sme si ešte vyskúšali menšie hojdačky a prehliadku mesta sme ukončili v podniku na výrobu sladkostí z guavy. Večer sme si išli oddýchnuť do miestnych termálnych prameňov, ktoré sú tu veľmi populárne.

Ráno sme sa autobusom presunuli do Latacungy. Autobus išiel po diaľnici a nezachádzal do mesta. Našťastie zostal stáť pri krajnici, kde sme si chytili autobus do centra.

Majiteľ hostelu bol veľmi milý típek a odporučil nám lokálne jedlo chugchucara. Zabudol nám ale povedať, že ho robia na druhej strane mesta. Nakoniec sme to našli a bola to riadna kalorická bomba. Oškvarky s kukuricou ako predjedlo a bravčové výpečky s banánmi a pukancami. Kalórie sa nám celkom hodili, lebo nás čakal Quilotoa loop.

Domáci nám vysvetlil, ako si môžeme túru skrátiť na dva dni. Prvým autobusom sme sa odviezli do dediny Sigchos. Pár študentov išlo zrovna do školy do vedľajšej dediny. Gringov tu asi často nestretávajú a po chvíli okúňania si vygooglili "Take a picture?" Pofotili sme sa a pokračovali sme ďalej cez krásnu scenériu Ánd. Omnoho menej prívetivejšie bolo duo utočných moriakov. Prechádzali sme okolo jednej farmy a kúsok od nej sme si dávali raňajky. Zrazu sa k nám prihnali dva našuchorené moriaky, zlostne pujkali a trepali sopľami pod zobákom.

Večer sme dorazili do dediny Chugchilán, kde nám domáci z Latagcungy vybavil ubytovanie. Ping-pong, biliard, knihy a izby s vlastnými pieckami. Vo výške 3000m bolo už pomerne chladno, no večer prišiel zamestnanec a spýtal sa, či chceme zakúriť. O chvíľu sa vrátil aj s plynovým horákom a zapálil vlhké drevá v piecke.

Po výdatných raňajkách sme pokračovali ďalej a čakal nás pomerne náročný deň. Pomaly sme začali nastúpavať a po niekoľkých hodinách sme vyšli na okraj krátera do výšky 3800m. Každý nastúpaný meter stál za ten neuveriteľný pohľad. Uprostred krátera ležalo obrovské jazero, ktoré hralo všetkými odtieňmi modrej a zelenej farby. Mali sme pomerne dosť času a tak sme dostali výborný nápad, že obídeme kráter po dlhšej strane cez najvyšší bod. Po pár kilometroch sme tento nápad preklasifikovali na čisté zatemnenie mysle, ktoré bolo zrejme spôsobené vysokou nadmorskou výškou. Vykľula sa z toho náročná hrebeňovka (alebo skôr kráterovka), stále hore a dole, až sme na vrchol (3900m) prišli celkom zmorení. Myslel som, že to bude potom už len dole kopcom, no pred dedinou sa nám do cesty postavil ešte jeden stupák. Pojedli sme všetko magnézko a dáko sme sa došuchtali do dediny. Garmina ukazovala výživných 17km a 1700 nastúpaných metrov. Autobubusom sme sa odviezli späť do Latacungy a ráno sme pokračovali ďalej na sever.

Ďaľšou zastávkou bolo Otavalo. Pri meste je pomerne veľký les s vodopádmi a malou lesnou dedinkou. Poobede sme sa odviezli na kopec nad mesto, kde sa nachádza Parque del Condor. Majú tu veľa dravých vtákov, s ktorými robia aj predstavenia pre turistov. Večer sme sa už tešili na slávny lokálny trh, kde sme si kúpili svetre z alpaky.

Ráno nás čakal presun do pralesného mestečka Minda. Autobus nás opäť vyhodil na hlavnej ceste a tak sme pomaly začali zostupovať do mesta. Našťastie nás jeden ochotný chalan zviezol, lebo to bolo dosť ďaleko. Išli sme sa opýtať do jednej agentúry, že aké atrakcie ponúkajú. Času sme mali pomerne dosť, a tak sme začali brať jednu za druhou. Pozreli sme záhradu s motýľmi, kde si ich človek môže aj popestovať, stačí trochu banánu na prste. Potom sme navštívili podnik na výrobu čokolády Yumbos.

Skoro ráno sme vyrážali na pozorovanie vtákov do pralesa. Sprievodca nám rozdal ďalekohľady a zobral nás na miesto, kde sme zastihli ukričané vtáky Cock of the rock. Ďalšou zastávkou bola záhrada plná kolibríkov najrôznejších farieb a veľkostí. Po návrate sme sa tarabitou (vysutou lanovkou) previezli do kaňonu so siedmymi vodopádmi. Našou poslednou atrakciou v tomto malom pokojnom mestečku bol tubing. Stačí pospájať duše z traktora a miestny rafting je na svete. Výhoda oproti normálnemu raftingu je v tom, že my sme tam len sedeli a náš guide si to celé odmakal. Naskakoval, vyskakoval, odrážal nás od skál alebo pribrzďoval, aby sme sa na nich nerozbili.

Po dlhom nočnom presune sme skoro ráno dorazili do mesta Lago Agrio. Pár hodín sme driemali na stanici a potom sme sa vybrali hľadať agentúru organizujúcu výlety do Amazonky. Moje očakávanie, že ich tam bude ako tuleňov na Galapágoch, sa tak úplne nenaplnilo. Nenašli sme žiadnu. Opýtal som sa jedného chalana, kde by sme mohli nejakú nájsť. Žiaľ nevedel po anglicky a tak zastavil ďalšieho chalana s otázkou, či náhodou on nehovorí po anglicky. Na juhoameričana bol trochu bledý, takže tam chvíľku bola istá nádej, ale jeho odpoveď bola aj tak "No". Prvý anglicky nehovoriaci chalan nakázal druhému anglicky nehovoriacemu chalanovi, aby nás zobral do anglicky hovoriaceho hotela. Nebolo to ďaleko a po pár minútach sme sa na recepcii pýtali, či tam sú dáki anglicky hovoriaci jedinci. Odpoveď bola tiež "No". Neznalosť angličtiny však našťastie nijako neovplyvňovala ich snahu nám pomocť. Recepčný pochopil o čo nám ide a hneď volal do agentúry, no žiaľ boli plní. Potom to skúsil jeho kolega a jeho odpoveď už bola o niečo pozitívnejšia. Vraj máme počkať 5 minút. Počkali sme a výsledok bol priam neuveriteľný. Prišiel típek indiánskeho typu s výbornou angličtinou a spýtal sa, že čo potrebuje. "Reku do tej Amazonky by sme sa steli ícť kuknúť." "Dnes?" "Hej." "Ale veď je hlavná sezóna. No ale máte šťastie, mám dve miesta voľné. O hodinu vyrážame." "Juhúúú, ide sa do Amazonky."

Po asi dvojhodinovej ceste mikrobusom sme dorazili k rieke, ktorá sa niekde vlieva do ďalšej, tá zase do ďalšej a tá už možno do Amazonky. Nastúpili sme na loďku a sprievodca Jimy nám pomaly začal ukazovať pre nás ťažko spozorovateľný život v dažďovom pralese. Zrazu zakričal na šoféra, aby sa vrátil späť k jednému kmeňu trčiacemu z vody. Pomaly sme sa okolo neho plavili a až keď sme boli na dosah ruky, tak som medzi listami zbadal anakondu, ktorú on videl už z diaľky. Takto sme sa plavili asi 2 hodiny a pozorovali sme opice a najrôznejšie vtáky. Veľmi časté boli hoatziny, prehistorické vtáky, ktoré majú dva žalúdky. Nakoniec sme dorazili k naším chatkám, kde nás už čakali útulné izby, výborný obed a hlavne pršiplášte s gumákmi. Najprv som celkom nechápal, na čo nám budú, veď krásne svietilo slniečko. Tesne pred večernou plavbou sa však zatiahlo a spustil sa vytrvalý dážď. Nahodili sme pršiplášte, nasadli do loďky a potichu sme sa plavili cez nekonečné zákruty tmavej rieky ako v dákej Mayovke. Našim cieľom bolo obrovské jazero, kde sme mali veľké šťastie na sladkovodné delfíny. Niektorí zo skupiny sa odvážili aj na kúpanie. Vraj je to tam celkom bezpečné. Brehy boli ďaleko a keby dáky kajman dostal práve hlad, tak Jimy by si ho vraj včas všimol. Pomaly sa zotmelo a začalo nočné hľadanie hadov. Jimy ich vďaka odrazom svetla v očiach vedel pomerne rýchlo nájsť. Keď sa už blížil čas večere, baterku vypol a povedal šoférovi, že môžeme ísť späť. Úplná tma, dážď, a náš šofér si s prehľadom rezal jednu zákrutu za druhou. Šikovný chalan.

Ráno nás čakal výlet za domorodým kmeňom. Jedna indiánka nám ukázala, ako sa robí maniokový chlieb. Ak sme chceli jesť, tak sme museli priložiť ruku k dielu. Niektorí ich pri strúhaní prikladali až moc húževnato a tak sme mali jemne proteínový chlieb. Po dobrom obede sme sa vydali za miestnym šamanom. Porozprával nám o ayahuasce a o tom, ako ju využíva na diagnostikovanie chorých. Na záver nám dovolil vyskúšať fúkaciu zbraň.

Večer nám Jimy ukázal, ako sa chytajú pirane a potom nás zobral na nočný výlet do pralesa. Gumáky boli vyrobené presne na milimeter podľa hĺbky blata. Za svetla naších čeloviek sme objavovali stromové žabky, pavúky, koníky, tarantulu a aj škorpióna. Nakoniec sme si na minútku vychutnali, aké to je, byť v pralese v úplnej tme. Pred cestou do pralesa som bol trochu neistý, že aké to bude, no bol to jeden z najkrajších zážitkov v Ekvádore. Atmosféru Amazonky, jej zvuky, vôňu, zvieratá, slnko, dážd a blato treba jednoducho zažiť na vlastnej koži.

Posledný deň sme mali vyhradený na hlavné mesto Quito, ktoré je druhé najvyššie položené hlavné mesto. Na recepcii nám povedali, že autobusom na letisko to je približne jedna hodina. Trochu sa mi to nezdalo, keďže letisko bolo dosť ďaleko, no bývali sme blízko veľkej autobusovej stanice, tak snáď chodí priamy autobus. Lietadlo nám odlietalo až večer a tak sme sa vydali do centra. Času nebolo veľa, ale stihli sme aspoň pár pekných kostolov. Po návrate sme pobalili veci a išli na autobusovú stanicu. Pýtal som sa viacerých ľudí, že kde nájdeme autobus na letisko a tí nás pomaly posielali ďalej a ďalej, až sme skončili na stanici trolejbusov. Trochu sme sa tam bezradne potulovali a zrazu nás zastavili dve anglicky hovoriace baby. Vysvetlili nám, že na letisko nechodí žiadny priamy spoj a mestskou dopravou to je minimálne na 3 hodiny. To bolo presne o 2 hodiny viac ako sme mali. Díky baby, čaute, taxííííík. Taxikárovi sme nechali posledné peniaze, riadne na to šliapol a asi o hodinu sme boli na letisku.

Let späť bol pomerne zábavný. Hlavne pre letušky. Janke nesadol posledný obed v Quite a tak chodila dosť často na záchod. Zrejme tam zanechávala istú pachovú stopu, čo si letušky hneď všimli a snažili sa ju zneutralizovať rôznymi mentolovými sprejmi. Úloha to ale bola pomerne ťažká, nakoľko Janka neustále menila miesto činu. Pri čistení asi štvrtého záchoda už len nechápavo krútili hlavami "Čo tu vypukla epidémia?".

Posledný a asi jediný nepríjemný zážitok nás čakal na letisku v Paríži. Na prestup sme mali mať niečo vyše hodiny, no keďže náš let meškal, tak to nebolo ani 50 minút. Potrebovali sme sa rýchlo presunúť k odletovému terminálu a cedule nás priviedli k letiskovému autobusu. Cesta ním trvala 40 minút a tak nám bolo jasné, že to nestíhame. Dvaja rakúšania, ktorí išli na ten istý let, prosili šoféra, či nemôže ísť rýchlejšie. Rozpis jázd je ale rozpis jázd. Keď nám nakoniec šofér otvoril dvere na odletovom terminále, tak to vyzeralo, ako keby vypustil stádo byvolov. Šprintovali sme s veľkými batohmi a páskové zábrany len tak lietali. Najprv jedna kontrola, potom hneď pre istotu ďalšia. "Prepáčte ponáhľame sa." "Nie, tu sa postavte do radu." Nakoniec nás ale zobrali na skener. Netrpezlivo som čakal na batoh, no teta z obsluhy mala dáky kyslý výraz. Preskenovala si ho ešte raz a potom prehodila výhybku na ručnú kontrolu. Ostatným som radšej povedal nech bežia na bránu. Francúz pomaličky vyhadzoval jedni smradľavé veci za druhými. Nakoniec si všimol, že mám na boku malý jogurt, ktorý nám dávali v lietadle. Francúz si prečítal: 110g. "This is not allowed." Ok Einstein, kľudne to vypi, ak si myslíš, že 110-gramový jogurt má viac ako 100ml. Zobral som batoh a bežal za ostatnými. Pľúca mi pískali, koleno pichalo, laktát striekal z uší a vtedy som zbadal, že naše lietadlo je stále pripojené tunelom k bráne. Juhúúú, neverím, dali sme to. Pozerám na ostatných, no tí až takí natešení neboli. "Čo sa deje?" "Let je už uzavretý, nepustia nás tam." "Žabožrúti hnusní." No nič, presunuli sme sa na opačný koniec letiska, kde sme si vybavili náhradný let. Rakúšania dostali boarding passy hneď na ďalší let. Teta pri našom okienku nás ale nevedela presunúť a tak sme odleteli domov až neskoro večer.